Daždivý a neobvykle chladný prvý september vítal študentov, rodičov a pedagógov na Lazaretskej ulici. Stretali sme sa pred školou, ktorej adresa bola na našej zriaďovacej listine, ale ktorá nikdy nebola naším domovom. A tak sme mokrí a uzimení nastúpili do autobusov, ktoré nás odviezli do Záhorskej Bystrice, a tam sme v priestoroch učilišťa začali nielen školský rok, ale ešte ďalších niekoľko týždňov riadneho vyučovania.
Vyhnanci, ktorí pre ľudskú zlobu nemali svoju vlastnú strechu nad hlavou, však boli ochotní prekonať všetky prekážky a tie naše zlaté prvé decká sa z každodenného cestovania vlastným autobusom tuším aj tešili. Najmä keď sa primánkam podarilo sedieť vedľa veľkých prvákov… Nebolo to ľahké, ale bez obrovskej dôvery našich detí a ich rodičov by sme prekonávali tieto naozaj vážne prekážky oveľa ťažšie. A s odstupom času spomíname najradšej práve na tieto naše najťažšie začiatky, pretože porozumenie, súdržnosť, dôvera, pomoc a tolerancia vtedy pre nás iba slová.
Začínali sme s dvoma osemročnými a jednou štvorročnou triedou a zvyšok školského roka sme prežili v prenajatých priestoroch ZŠ Mudroňova. Jedna chodba, pár tried, jeden počítač, rozpis do telocvične a zborovnička malá ako dlaň. Mali sme tak málo, a predsa sme mali viac ako ktorékoľvek iné gymnázium. Mali sme seba a spoločne sme tvorili svoju školu. Tu sme rozhodovali o bodovaní, tu si študenti vybrali svoj model rovnošaty, tu prvý raz visel na nástenke naj-študent. A tu sme riešili i náš prvý vážny priestupok, keď veľkí prváci na 1. apríla „ťukli“ riaditeľkino auto, lebo jej ho chceli zo žartu schovať.
Náš prvý školský rok skrátka nevieme zhrnúť do nejakej štatistiky: pri spomienke naň vždy pocítime krásne ľudské teplo…